Jurek, advokátska kancelária, s.r.o.
Blaha, Erben & Partneri

JUDr. Dalibor Vyhnálik, PhD.
 Mostová 2, 811 02  Bratislava, Slovakia
Tel:   +421 2 592 28 151, +421 911 400 388

jurek@jurek.sk

 

 

Anotácia

Článok sa zaoberá jednotlivými Rozhodnutiami zverejnenými v Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach obchodnoprávnych zo dňa 8. novembra 2023.  Prijaté rozhodnutia sa týkajú primárne procesných výziev súvisiacich s implementáciou súdnej mapy – kauzálna príslušnosť súdov v obchodnoprávnych veciach, funkčná príslušnosť súdov na konanie o odvolaní v obchodnoprávnych sporoch, príslušnosť pri postúpení sporu z upomínacieho súdu, kauzálna príslušnosť v priemyselnoprávnej agende, v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní a ďalšie rozhodnutia súvisiace s korporátnym právom a záväzkovým právom

 

1. Rozhodovanie o námietke zaujatosti

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Ndob/7/2023 zo 16. augusta 2023)

 

Právna veta:

 

Nadriadeným súdom v zmysle § 54 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o námietke zaujatosti uplatnenej proti sudcovi okresného súdu je krajský súd, do obvodu ktorého podľa § 3 zák. č. 371/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov spadá okresný súd, na ktorom namietaný sudca pôsobí.

 

Právny názor je aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú nejednoznačnosť ustanovenia § 54 CSP v prípade sporov, kedy je kauzálne príslušným na rozhodnutie o odvolaní iný súd ako v obvode kraja daného súdu. Bez ohľadu na to, ktorý súd je kauzálne príslušným súdom podľa právnej úpravy účinnej od 1. júna 2023 na konanie v danom type sporu (napr. obchodnoprávnej povahy,  rodinnoprávnej povahy), o námietke zaujatosti rozhoduje vždy ten odvolací súd (krajský súd), v obvode ktorého sa vec prejednávajúci súd nachádza a to bez ohľadu na to, že zákon definuje ako kauzálne príslušný súd na odvolanie súd iný. Predmetné rozhodnutie obsahuje aj logický právny záver, podľa ktorého ak určenie príslušnosti nadriadeného súdu CSP expressis verbis neupravuje, je potrebné postupovať v zmysle článku 4 ods. 1 CSP a vec posúdiť podľa ustanovenia tohto zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu k posudzovanej právnej veci, a to v zmysle § 43 ods. 2 CSP v spojení s § 54 ods. 1 CSP.

 

 

2. Funkčná príslušnosť odvolacích súdov

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Ndob/5/2023 zo 16. augusta 2023

 

Právna veta:

 

31. Na odvolacie konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 v obchodnoprávnom spore je od 1. júna 2023 funkčne príslušný krajský súd určený podľa Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 1. júna 2023.

 

1. Ustanovenie § 34 ods. 1 a 2 vo väzbe na ustanovenie § 22 Civilného sporového poriadku v znení od 1. júna 2023 je potrebné interpretovať tak, že od 1. júna 2023 je daná funkčná príslušnosť výhradne Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach ako súdov špecializovaných na konania o odvolaniach proti rozhodnutiam vydaným v obchodnoprávnych sporoch všetkými súdmi prvej inštancie (nielen okresným alebo mestským súdom v sídle krajského súdu), spadajúcimi tak do obvodov týchto troch krajských súdov, ako aj do obvodov krajských súdov vymenovaných v § 22 písm. d) až h) Civilného sporového poriadku.

 

Dané rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú  nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 471c CSP, nakoľko otázka príslušnosti odvolacieho súdu v odvolacích konaniach začatých pred 31. májom 2023, avšak do uvedeného dátumu neukončených, je v praxi zásadná, a to z dôvodu, že s účinnosťou od 1. júna 2023 je nová úprava príslušnosti súdov na konanie v obchodnoprávnych sporoch, a to v prípade súdov prvej inštancie príslušnosti kauzálnej (§ 22 CSP – Príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch) a v prípade odvolacích súdov funkčnej príslušnosti odvolacích súdov v obchodnoprávnych sporoch (§ 34 ods. 1 a 2 CSP). Ustanovenie § 34 ods. 2 CSP v texte pod jednotlivými písmenami a) až c) priamo odkazuje na určité ustanovenia § 22 CSP (kauzálna príslušnosť pre obchodnoprávne spory) a § 23 (kauzálna príslušnosť pre zmenkové spory a šekové spory).

Podľa zákonného príkazu vyplývajúceho z ust. § 40 CSP má súd povinnosť skúmať aj bez námietky svoju funkčnú príslušnosť počas celého (vrátane odvolacieho) konania, a teda v prípade odvolacích konaní vyvolaných podaním odvolania v obchodnoprávnych sporoch začatých do 31. mája 2023, bolo pri nachádzaní funkčnej príslušnosti krajského súdu potrebné sa prvotne zaoberať tým, ako zákonodarca vyriešil aplikabilitu CSP v novelizovanom znení s účinnosťou od 1. júna 2023 ohľadom príslušnosti krajských súdov na konanie o odvolaniach začatých pred týmto dátumom. Prechodné ustanovenie § 471c CSP s účinnosťou od 1. júna 2023, predstavuje ustanovenie intertemporálnej povahy, ktorým sa určuje režim dočasného, prechodného (intertemporálneho) spolupôsobenia skoršej a neskoršej právnej úpravy; teda vzájomný vzťah týchto úprav.

 

Procesné právo v prípade stretu novej a starej právnej úpravy charakterizuje princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, avšak vyššie uvedené intertemporálne ust. § 471c CSP predstavuje výnimku z princípu okamžitej aplikablity procesnoprávnych noriem.

 

Najvyšší súd v nadväznosti na vyššie uvedené uzavrel, že pre konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 zákonodarca v prechodnom ustanovení § 471c CSP výslovne určil, že sa majú dokončiť na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023. Toto ustanovenie a contrario teda nepokrýva funkčnú ani kauzálnu príslušnosť odvolacích súdov.

 

 

3. Skúmanie príslušnosti pri postúpení sporu z upomínacieho súdu

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Ndob/3/2023 zo 26. júla 2023

 

Právna veta:

 

1. Konanie začaté na upomínacom súde tvorí jeden celok s konaním na súde príslušnom podľa Civilného sporového poriadku, pričom pre skúmanie procesných podmienok konania sú rozhodné okolnosti v momente začatia konania na upomínacom súde (§ 36 Civilného sporového poriadku).

 

1. Upomínací súd pri postupe podľa § 14 ods. 3 (resp. § 10 ods. 3) zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní v znení neskorších predpisov je povinný skúmať aj kauzálnu príslušnosť súdu. V obchodnoprávnom spore postúpi vec na pokračovanie v konaní súdu     príslušnému podľa § 22 Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 1. júna 2023, a to aj v prípade, ak konanie na upomínacom súde v takom spore začalo do 31. mája 2023.

 

V danom prípade je riešenie situácie opačné než v prípade, na ktorý odkazuje právna veta uvedená v bode 2 tohto stanoviska, a preto môže v praxi dochádzať k nesprávnemu určeniu príslušnosti súdu. Zároveň však môže mätúco pôsobiť aj ust. § 36 ods. 2 CSP, podľa ktorého „Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania.“ A to v prípade, ak návrh na vydanie platobného rozkazu bol          doručený upomínaciemu súdu pred účinnosťou novely CSP od 01.06.2023 a zároveň po 1. júny 2023 boli naplnené podmienky podľa ust. § 10 ods. 3 alebo § 14 ods. 3 zákona o upomínacom konaní na postúpenie veci súdu príslušnému na prejednanie veci podľa CSP.

 

V prípade, ak bol návrh na vydanie platobného rozkazu doručený upomínaciemu súdu pred účinnosťou novely CSP od 01.06.2023 a zároveň po 1. júny 2023 boli naplnené podmienky podľa ust. § 10 ods. 3 alebo § 14 ods. 3 zákona o upomínacom konaní na postúpenie veci súdu príslušnému na prejednanie veci podľa CSP, pre určenie súdu príslušného podľa CSP, je          relevantná nová právna úprava kauzálnej príslušnosti v obchodnoprávnych veciach podľa     novelizovaného znenia CSP účinného od 01.06.2023. A teda napríklad ak žalovaným je právnická osoba so sídlom v Spišskej Novej Vsi, ktorá spadá do obvodu Krajského súdu v Košiciach, je od 01.06.2023 kauzálne príslušným na konanie (prejednanie a rozhodnutie) v predmetnom obchodnoprávnom spore Mestský súd Košice a nie Okresný súd Spišská Nová Ves. K tomu porovnaj aj intertemporálnu normu § 417c CSP, podľa ktorého konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.

 

 

4. Vady procesných úkonov

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/65/2022 zo 30. mája 2023

 

Právna veta:

 

V prípade vád procesných úkonov sporových strán nie je možné aplikovať hmotnoprávne ustanovenia upravujúce náležitosti právnych úkonov a dôsledky vád právnych úkonov, ale je potrebné postupovať podľa § 128 až § 130 Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú odstraňovanie vád procesných úkonov a následky odstránenia týchto vád.

 

Dané rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje nejednoznačnosť ust. § 72 CSP, ktoré ustanovuje, že „na konanie právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu“.

 

Procesné úkony sporových strán nedisponujú vlastnosťou platnosti. CSP obsahuje v nadväznosti na úpravu náležitostí podania (všeobecné náležitosti podania sú upravené v § 127 CSP, osobitné náležitosti sú obsiahnuté pri právnej úprave jednotlivých procesných úkonov), aj právnu úpravu postupu na odstraňovanie prípadných vád procesných úkonov (§ 128 – § 130 CSP). Aj pokiaľ § 72 CSP odkazuje na použitie ustanovení osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu, ktoré majú hmotnoprávnu povahu, pri nedostatku podpisu, ako jednej z náležitostí procesného úkonu (podania) podľa § 127 ods. 1 CSP, je potrebné postupovať podľa príslušných procesných ustanovení.

 

 

5. Kauzálna príslušnosť

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Nbdo/2/2023 zo 14. júna 2023

 

Právna veta:

 

Pokiaľ z návrhu žalobcu nevyplýva, že predmetom ochrany má byť registrovaný dizajn, a domáha sa výlučne ochrany spadajúcej do režimu autorskoprávneho a ochrany pred nekalou súťažou, potom predmetom konania nie je zásah do priemyselných práv žalobcu a ochrana dizajnu.

 

Predmetné rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko bližšie definuje, čo musí byť z podania urobeného súdu zrejmé, čo vzhľadom na to, že Civilný sporový poriadok limituje rozsah pôsobnosti v určitých sporoch len na niekoľko prvoinštančných súdov, ktoré tak prejednávajú presne zákonom definovanú agendu so zároveň presným vymedzením ich územnej kompetencie – územného obvodu, spravidla zahŕňajúceho územné obvody viacerých súdov. Účelom tejto právnej úpravy bolo zabezpečenie špecializácie súdov na prejednávanie určitých konkrétnych vecí a rýchle, plynulé a hospodárne rozhodovanie takto špecializovaných súdov. Kauzálnu príslušnosť sú súdy ex officio povinné sledovať počas celého sporu.

 

Žalobca tak svoj nárok nemusí oprieť o určité zákonné ustanovenia, musí však vedieť  dostatočne definovať, pred akým konaním žalovaného žiada poskytnúť ochranu. Tento postup je zjavný aj z prístupu zákonodarcu, ktorý v treťom diele tretej hlavy prvej časti CSP vyčlenil spory zakladajúce výlučnú kauzálnu príslušnosť súdov na prejednanie a rozhodnutie vecí      určitého druhu.

 

 

6. Právomoc súdu

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/472020 z 24. júna 2021, uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 476/2021-25 zo 14. októbra 2021 bola ústavná sťažnosť odmietnutá

 

Právna veta:

 

1. Len to, že sporová strana nevyčerpala všetky opravné prostriedky, vrátane mimoriadnych, proti procesnému rozhodnutiu súdu (nižšej inštancie), ktorým v priebehu   konania deklaroval svoju právomoc (medzinárodnú príslušnosť) na prejednanie a rozhodnutie o veci/spore, bez ďalšieho neznamená, že s konaním a procesným postupom tohto súdu súhlasila, a teda sa z hľadiska čl. 24 nariadenia Brusel I „zúčastnila konania“. Rovnaký záver sa týka osobnej účasti (právneho zástupcu) strany na pojednávaní súdu, ktorú nemožno hodnotiť z hľadiska kritérií čl. 24 nariadenia Brusel I oddelene, ale súbežne s námietkami strany voči právomoci súdu v celom konaní.

 

1. Nesprávne ustálená právomoc súdov na rozhodovanie o žalobe, hoci aj právoplatne, sama osebe nezakladá právomoc súdov Slovenskej republiky, a to ani z hľadiska vnútroštátneho práva ako ani z hľadiska aplikovateľného medzinárodného práva, keďže ide o základnú podmienku konania, ktorú je súd povinný skúmať v priebehu celého konania.

 

Predmetná právna veta sa môže javiť, že je  „na hranici“ porušenia práva na prístup k súdu, účinný prostriedok nápravy podľa č. 6 a 13 Dohovoru, no nie je to tak. Posudzovanie právomoci slovenských súdov v občianskych a obchodných veciach je determinované uplatňovaním tzv. bruselského režimu, ktorý je v oblasti medzinárodnej právomoci v súčasnosti tvorený nariadením Brusel I (rev) a Lugánskym dohovorom. Nariadením Brusel I (rev) sú viazané všetky členské štáty Európskej únie (EÚ) s výnimkou Dánska a Lugánskym dohovorom, okrem EÚ, aj Švajčiarsko, Nórsko a Island. Nariadenie Brusel I je naďalej v platnosti a má relevanciu v konaniach, ktoré začali pred 10. januárom 2015 a v oblasti uznávania rozhodnutí vydaných v takýchto konaniach. Pre posudzovanie právomoci v nových konaniach však už relevanciu nemá.

 

Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zmluvnom založení právomoci súdov určitého členského štátu. Takáto dohoda má derogačný a prorogačný účinok. Uvedené znamená, že dohoda o voľbe právomoci jednak zakladá právomoc súdov určitého štátu a zároveň (ak z dohody nevyplýva inak) odníma právomoc súdom, ktoré by ju mali podľa čl. 2, resp. čl. 5 nariadenia Brusel I.

 

Podľa čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak.

 

V prípade, že si účastníci zmluvy zvolia právomoc vecne nepríslušného súdu, na toto dojednanie je potrebné nazerať tak, že si účastníci určili najbližší vecne príslušný súd tomu súdu, ktorý bol určený v zmluve (k tomu bližšie pozri Drápal, L., Bureš, J. a kol., Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009)

 

Pokiaľ sa v posudzovanej veci žalobca, žalobou podanou 21. augusta 2009, domáhal voči žalovanému plnenia z nároku na náhradu škody spôsobenej predmetom nájmu, nebola daná právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie a rozhodovanie o tomto uplatnenom nároku a preto postup súdov je správny.

 

 

7. Kadučné konanie

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/94/2021 z 30. novembra 2022, uznesením Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 274/2023-14 z 25. mája 2023 ústavnej sťažnosti nevyhovel

 

Právna veta:

 

1. Práva a povinnosti spoločníka pri prvozápise spoločnosti do obchodného registra vznikajú zápisom spoločnosti do obchodného registra, a nie až splnením vkladovej povinnosti tohto spoločníka.

 

1. Jedným z následkov nesplnenia povinnosti splatiť vklad, na ktorú sa zakladajúci spoločník v spoločenskej zmluve zaviazal, je aj možnosť vylúčenia spoločníka na základe kvalifikovanej výzvy na dodatočné splnenie vkladovej povinnosti v lehote minimálne troch mesiacov s poučením o možnosti vylúčenia.

 

• V prípade nesplnenia vkladovej povinnosti spoločníkom ani v dodatočne stanovenej lehote zákon poskytuje spoločnosti možnosť, nie povinnosť, vylúčiť spoločníka na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti.

 

Predmetné rozhodnutie je aplikovateľné aj na účely právnej praxe, nakoľko sa v praxi možno často stretnúť s nesprávnym výkladom pojmov, z ktorých pramenia nesprávne závery. Sankciou za nesplnenie vkladovej povinnosti spoločníkom je možnosť jeho vylúčenia zo     spoločnosti spoločnosťou, resp. rozhodnutím valného zhromaždenia spoločnosti v rámci tzv. „kadučného konania“.

 

V kadučnom konaní, ktoré je dvojstupňové, spoločnosť najprv vyzve spoločníka pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti, aby si splnil vkladovú povinnosť v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 3 mesiace. Ak si spoločník nesplní svoju povinnosť ani v takto určenej dodatočnej lehote, môže ho valné zhromaždenie svojím rozhodnutím zo spoločnosti vylúčiť. Na možnosť vylúčenia musí však byť spoločník písomne upozornený priamo vo výzve na splnenie vkladovej povinnosti a hrozba vylúčenia musí byť vo výzve jasne formulovaná. Ide o splnenie predpokladu stanoveného ustanovením § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré má kogentný charakter a od jeho znenia nie je prípustné sa odchýliť, pričom koncepcia hypotézy vyjadrenej v § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka je jednoznačná a nevyvoláva rôzny výklad.

 

Či už k vylúčeniu spoločníka dôjde, alebo nie, je na rozhodnutí valného zhromaždenia spoločnosti, keďže jedným z následkov ani dodatočného nesplnenia si vkladovej povinnosti spoločníkom je len zákonom poskytnutá eventualita, ktorá spoločnosti umožňuje pristúpiť ku kadučnému konaniu a spoločníka skutočne zo spoločnosti aj vylúčiť. Cieľom kvalifikovanej výzvy je prioritne „prinútiť“ spoločníka na doplatenie (splatenie) jeho vkladu v celosti, ktorej povinnosti sa spoločník sám zaviazal s tým, že najzávažnejším následkom nesplnenia si jeho vkladovej povinnosti je rozhodnutie o jeho vylúčení zo spoločnosti, na ktorú alternatívu spoločnosť musí spoločníka výslovne upozorniť.

 

V praxi sa možno stretnúť s tým aj s takými názormi, podľa ktorých sa  s poukazom na § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy sa jednoznačne viaže nadobudnutie práv a povinností spoločníka na obchodný podiel vyjadrený, ako pomer vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti. Takýto záver je však nesprávny, pričom v tejto súvislosti aj dovolací súd uvádza, že je potrebné rozlišovať medzi pojmom vklad a obchodný podiel. Vklad spoločníka predstavuje plnenie spoločníka voči spoločnosti, na základe ktorého sa vytvára základné imanie                spoločnosti a obchodný podiel predstavuje súhrn majetkových a nemajetkových práv a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, ktorú na základe plnenia vkladovej povinnosti spoločník na spoločnosti získal.

 

 

8. Zvolanie náhradnej členskej schôdze

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/9/2022 z 28. februára 2023

 

     Právna veta:

 

Predpokladom konania náhradnej členskej schôdze v zmysle § 239 ods. 8 Obchodného zákonníka je, aby členská schôdza nebola uznášaniaschopná. Zvolanie členskej schôdze spoločne s náhradnou členskou schôdzou pre prípad potenciálnej neuzášaniaschopnosti členskej schôdze jedinou pozvánkou je obchádzaním § 239 ods. 8 Obchodného zákonníka. Náhradná členská schôdza musí byť zvolaná samostatnou pozvánkou až po konštatovaní neuznášaniaschopnosti členskej schôdze, čo     nevylučuje možnosť konania náhradnej členskej schôdze i v ten istý deň.

Dané rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje nejednoznačnosť ust. § 239 ods. 8 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Predpokladom konania náhradnej členskej schôdze v zmysle ust. § 239 ods. 8 ObZ je, aby členská schôdza nebola uznášaniaschopná. Uvedené predstavuje odkladaciu podmienku. Pokiaľ je členská schôdza schopná uznášať sa, náhradná členská schôdza sa konať nemôže, pretože absentuje základná podmienka jej konania, teda neschopnosť členskej schôdze uznášať sa. Logicky musí nastať najprv príčina v podobe splnenia podmienky, ktorou je neuznášania schopnosť členskej schôdze, aby mohol nastať následok v podobe zvolania náhradnej členskej schôdze. Platí premisa, že nemožno riešiť následok, pokiaľ nie je zrejmé, či nastane jeho príčina. Uvedené podľa dovolacieho súdu automaticky vylučuje možnosť zvolania VČS a NVČS preventívne naraz vopred.

 

Zvolanie členskej schôdze spoločne s náhradnou členskou schôdzou, pre prípad potenciálnej neuznášania schopnosti členskej schôdze jedinou pozvánkou sa javí ako obchádzanie zákona, konkrétne ust. § 239 ods. 8 Obchodného zákonníka, z ktorého znenia je podľa najvyššieho súdu zrejmé, že zákonodarca predpokladá zvolanie členskej schôdze jednou pozvánkou a až následne, keď táto členská schôdza nie je schopná uznášať sa, potom je predstavenstvo družstva povinné zvolať náhradnú členskú schôdzu, a to druhou pozvánkou. Týmto postupom sa zabezpečí, aby mali členovia družstva možnosť oboznámiť sa s konaním nadchádzajúcej náhradnej členskej schôdze, a to aj v prípade, ak nemali vedomosť o konaní členskej schôdze, napriek jej riadnemu oznámeniu. Samostatnou pozvánkou, tzn. pozvánkou na náhradnú členskú schôdzu, sa tak zvýši pravdepodobnosť účasti členov družstva na náhradnej členskej schôdzi, ak sa títo členovia nezúčastnili pôvodne zvolanej členskej schôdze a budú mať tak možnosť na nej prostredníctvom hlasovania vykonávať svoje práva vyplývajúce z ich členstva v družstve.

 

 

9. Existencia členstva v družstve

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/47/2022 z 22. marca 2023, uznesením sp. zn. III. ÚS 359/2023 z 13. júla 2023 Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť odmietol

 

Právna veta:

 

Existenciu členstva v družstve nemožno vyvodzovať iba zo skutočnosti, že určitá osoba sa zúčastňuje členských schôdzí, vykonáva hlasovacie práva a samotné družstvo sa k nej správa ako k členovi družstva (túto osobu vedie v zozname členov a pozýva ju na členské schôdze), a to bez súčasného preukázania prihlášky o členstvo, rozhodnutia o prijatí za člena a zaplatenia členského vkladu.

 

Z vymedzenia družstva v § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka možno identifikovať základné znaky družstva, ktorými sú dobrovoľnosť členstva, otvorenosť družstva a jeho zameranie na podporu svojich členov. V súvislosti s riešením nastolenej otázky je podľa mienky dovolacieho súdu potrebné vychádzať aj zo skutočnosti, ktorá je špecifikom pri zakladaní samotného družstva, a to, že na to, aby fyzická alebo právnická osoba mohla hlasovať na ustanovujúcej členskej schôdzi družstva o zakladateľských dokumentoch, musí pred ustanovujúcou členskou schôdzou podať prihlášku do družstva (§ 224 ods. 3 Obchodného zákonníka). Iba osoby, ktoré pred ustanovujúcou schôdzou alebo na nej pred hlasovaním o zakladateľských dokumentoch podali prihlášku, tak možno považovať za zakladateľov družstva. V súlade s touto koncepciou, teda že za zakladateľa družstva možno považovať osobu, ktorá podala prihlášku do družstva, je upravený v § 227 ods. 2 psím. b/ Obchodného zákonníka aj vznik členstva za trvania družstva, a to tak, že členstvo za trvania družstva vzniká na základe písomnej členskej prihlášky. Predmetné rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko právna úprava môže zvádzať k tomu, že členom družstva je osoba, ktorá sa zúčastňuje členských schôdzí, vykonáva hlasovacie práva a samotné družstvo sa k nej správa ako k členovi družstva (túto osobu vedie v zozname členov a pozýva ju na členské schôdze).

 

 

10. Započítanie pohľadávok pri postúpení

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/23/2021 z 31. januára 2023

 

      Právna veta:

 

Účel notifikačnej povinnosti dlžníka voči postupníkovi vyplývajúcej z § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné naplniť aj oznámením dlžníka uskutočneným pred postúpením pohľadávky, ktoré bolo adresované postupníkovi a ktorého obsahom bola špecifikácia započítateľných pohľadávok, ako aj úmysel ich voči postupníkovi započítať, za predpokladu, že stav týchto pohľadávok sa nezmenil a je naďalej aktuálny aj v čase ich započítania.

 

Právny názor je aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú nejednoznačnosť právnej úpravy a vystríha pred nesprávnym čisto gramatickým výkladom § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k pohľadávkam započítavaným žalovaným voči pohľadávkam nadobudnutým žalobcom 2/ označeným ako Pohľadávky 2, ktorý mal za následok nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Účel notifikačnej povinnosti bolo možné naplniť aj oznámením žalovaného uskutočneným pred postúpením pohľadávky, ktoré bolo adresované žalobcovi 2/ a ktorého obsahom bola ako špecifikácia pohľadávok, tak aj úmysel ich proti žalobcom 2/ nadobudnutým Pohľadávkam 2 započítať, za predpokladu, že stav týchto pohľadávok sa nezmenil a je naďalej aktuálny aj v čase ich započítania.

 

 

11. Forma zmluvy

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/44/2022 z 29. júna 2023

 

Právna veta:

 

1. Právnu úpravu obsiahnutú v § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je možné použiť na zmluvu, ktorej písomnú formu predpisuje zákon.
2. Zmena alebo zrušenie zmluvy (aj v obchodných záväzkových vzťahoch), pre ktorú zákon predpisuje písomnú formu, v inej forme než písomnej (§ 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka), je absolútne neplatným právnym úkonom.

 

Právny názor je aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú nejednoznačnosť právnej úpravy (prípadne odlišný výklad). Podľa § 272 ods, 2 OBZ, ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne. Právnu úpravu obsiahnutú v citovaného ustanovenia nie je možné použiť na zmluvu, ktorej písomnú formu predpisuje zákon. Aj v obchodných záväzkových vzťahoch je v prípade zákonom stanovenej písomnej formy zmluvy potrebné na zmenu a zrušenie takej zmluvy aplikovať § 40 ods. 2 OZ. Pre formu zmeny a zrušenia zmluvy preto nemá žiaden právny význam dohoda zmluvných strán obsiahnutá v zmluve upravujúca formu zmeny alebo zrušenia zmluvy. Zmena alebo zrušenie zmluvy, pre ktorú zákon predpisuje písomnú formu, v inej forme, než písomnej, je absolútne neplatným právnym úkonom.

 

Za správny a logický preto považujem právny názor, podľa ktorého pokiaľ by súd aplikoval § 272 ods. 2 OBZ a vyslovil záver, že podľa § 272 ods. 2 OBZ vzhľadom na vôľu strán v Zmluve nebolo možné, aby zmluvné strany zmenili obsah Zmluvy inak než písomne, umožnil by, ak by v inom prípade takáto dohoda zmluvných strán obsiahnutá v zmluve nebola, aby aj v prípade zo zákona povinne písomne uzatváraných zmlúv spadajúcich pod režim obchodných záväzkových vzťahov, pri ktorých zákon neobsahuje osobitnú úpravu ich zmien a zrušenia, bolo možné takéto zmluvy zmeniť alebo zrušiť ústnou (prípadne konkludentnou) dohodou zmluvných strán.

 

 

14. Zmluvná pokuta stanovená dennou percentuálnou sadzbou

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/18/2022 z 30.mája 2023)

 

Právna veta:

 

1. Pri zmluvnej pokute dojednanej percentuálnou sadzbou zo stanovenej čiastky za každý deň omeškania je povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, porušovaná opakovane.

 

1. Pri práve na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednanej percentuálnou sadzbou zo stanovenej čiastky za každý deň omeškania, začína plynúť premlčacia doba vždy každým dňom, za ktorý veriteľovi vzniklo právo na zmluvnú pokutu.

 

Záver súdu je logický a súladný s aktuálnou rozhodovacou praxou. V prípade vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednanej percentuálnou sadzbou, totiž nejde o porušenie povinnosti majúcej charakter trvajúceho porušenia, kde premlčacia doba začína plynúť jednorazovo prvým dňom porušenia povinnosti podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka Nárok na zmluvnú pokutu pri jej percentuálnom určení za každý deň omeškania patrí počas celej doby porušovania zmluvnej povinnosti až do jej splnenia. V takomto prípade je právna povinnosť porušovaná opakovane, každý deň a každým dňom vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu, pričom pre každý denne vzniknutý nárok plynie aj samostatná premlčacia doba.

 

 

15. Postúpenie pohľadávky advokáta

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo /78/2021 z 22. februára 2023

 

Právna veta:

 

Postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná povinnosť mlčanlivosti, odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnych služieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený.

 

Právny názor je aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú nejednoznačnosť právnej úpravy, keďže zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis s porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta nespája následok neplatnosti postúpenia pohľadávky. Odvolací súd poukázal na možnosť výkladu, pomocou ktorého sa zisťuje, či nejaké konanie porušuje zákonný zákaz, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu. Zákon o advokácii však v ust. § 23 ods. 1 zakotvuje povinnosť mlčanlivosti advokáta o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Okrem zákona o advokácii je advokátska mlčanlivosť zakotvená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v stavovských predpisoch, ako aj v základných princípoch advokátskej etiky ako takej. Povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje významný inštitút oddeľujúci postavenie advokáta od iných subjektov poskytujúcich právne služby. Z podstaty postavenia advokáta vyplýva, že klient advokátovi poskytne informácie, ktoré by inému neposkytol, a ktoré mu poskytne na základe vzájomnej dôvery. Táto dôvera však nemôže existovať bez zrejmej istoty garantovanej práve mlčanlivosťou o zverených informáciách. Obsahom advokátskej mlčanlivosti je zákaz advokáta prezradiť dôverné informácie získané od klienta, použiť dôverné informácie v neprospech klienta, použiť predmet advokátskej mlčanlivosti v prospech tretej osoby. Postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka, bráni samotný (osobitný) zákon. Postúpeniu takýchto pohľadávok bráni ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, a to i bez toho, aby rozpor so zákonom bol ako výslovný dôvod nemožnosti postúpenia pohľadávky uvedený v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

 

 

16. Vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/70/2021 z 23. novembra 2022

 

Právna veta:

 

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka je povinnosť vydania navzájom poskytnutého plnenia z neplatnej zmluvy výlučne na zmluvných stranách, a to aj v prípade, ak plnenie jednej zo zmluvných strán neplatnej zmluvy prijaté druhou zmluvnou stranou skončilo v rukách tretej osoby v dôsledku trestnej činnosti spáchanej voči tejto zmluvnej strane. Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka nerozlišuje dôvod neplatnosti zmluvy a ani nezužuje jeho uplatnenie len na niektorý z dôvodov neplatnosti zmluvy.

 

Právny názor je logický a aplikovateľný na účely právnej praxe, pretože z obsahu právnej vety vyplýva, že neobstojí argumentácia, podľa ktorej ak bola neplatnosť zmluvy spôsobená v dôsledku trestnej činnosti tretej osoby spáchanej na osobe jedného z účastníkov zmluvy, o ktorej však druhý účastník zmluvy nevedel, v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, tento účastník nie je povinný vydania navzájom poskytnutého plnenia z takejto neplatnej zmluvy. Je výlučne na účastníkoch tejto zmluvy, a to aj v prípade, ak plnenie jedného účastníka neplatnej zmluvy prijaté druhým účastníkom zmluvy skončilo v rukách tretej osoby v dôsledku trestnej činnosti spáchanej voči druhému účastníkovi zmluvy. Tento záver je logicky podporený tým, že ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka totiž nerozlišuje dôvod neplatnosti zmluvy a ani nezužuje jeho uplatnenie len na niektorý z dôvodov neplatnosti zmluvy.

 

 

17. Vysporiadanie pri predčasnom skončení leasingu

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/39/2021 zo 7. decembra 2022, uznesením ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 441/2023 z 5. septembra 2023 bola ústavná sťažnosť odmietnutá

 

Právna veta:

 

Pri predaji predmetu leasingu je leasingový prenajímateľ (poskytovateľ leasingu) povinný postupovať s náležitou starostlivosťou. Ak by sa predajná cena predmetu leasingu podstatne odchyľovala od obvyklej ceny (v danom mieste a čase za obdobných podmienok), je potrebné pri odpočte (vysporiadaní) vychádzať z obvyklej ceny. V prípade, že by si leasingový prenajímateľ predmet leasingu ponechal, prináleží leasingovému nájomcovi obvyklá cena vráteného predmetu leasingu. Právo leasingového nájomcu na vrátenie výťažku z predaja predmetu leasingu je odvodené z ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka.

 

Právny názor je logický a aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko obsahuje postup ako hodnotiť otázky pri odstúpení od lízingovej zmluvy (v kontexte posúdenia právnych následkov, napr.  vzniku bezdôvodného obohatenia) v situácii lízingového vzťahu. Základnou povinnosťou leasingového prenajímateľa bolo zabezpečiť a odovzdať žalobcovi do užívania predmet leasingu a povinnosťou žalobcu bolo platiť dohodnuté mesačné leasingové splátky. V situácii, ak bol lízingovému nájomcovi odovzdaný predmet leasingu, avšak žalobca leasingové splátky neplatil počas celej dohodnutej doby. Odstúpením od zmluvy právnym predchodcom žalovaného zmluva zanikla, zmluvné strany si mali vzájomné plnenia vrátiť. Lízingovému nájomcovi bol predmet leasingu odobratý a podľa jeho názoru by mu mali byť vrátené leasingové splátky. Takýmto konaním by však podľa názoru súdu došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, pretože od uzatvorenia zmluvy až do jej predčasného ukončenia mal predmet leasingu k dispozícii, mohol ho užívať (v prípade vád si mal uplatniť nárok z vadného plnenia) a takýmto postupom by ho užíval bezplatne, čím by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie, teda uhradené leasingové splátky boli platením nájomného za dobu užívania predmetu leasingu. Naviac, v konaní nebola preukázaná hodnota predmetu leasingu v čase jeho odobratia žalobcovi, strany sporu nenavrhli vykonať k tejto skutočnosti dokazovanie, súd prvej inštancie preto nemohol vyhodnotiť, či záverečné vyúčtovanie žalovaného z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy je správne a či žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie časti poskytnutého plnenia.

 

 

18. Doručovanie výzvy správcu

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/1/2022 z 25. januára 2023

 

Právna veta:

 

Na doručenie výzvy správcu adresovanej tretej osobe, zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, nie je možné aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce doručovanie, a teda ani úpravu náhradného doručenia (tzv. fikciu doručenia).

 

Podľa § 196 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a na konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

 

To znamená, že dané ustanovenie umožňuje použitie Civilného sporového poriadku na konkurzné konanie, reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení, v prípadoch, ak je to primerané.

 

Ak žalovaný v mene úpadcu zaslal výzvu tretej osobe (spoločnosť MERCURIUS), právnickej osobe, na adresu zistenú z obchodného registra a z hmotnoprávnych predpisov (Obchodný zákonníka, Zákon o obchodnom registri) vyplýva, že údaje uvedené v obchodnom registri sa považujú za pravdivé, správne hlavne voči tretím osobám a to aj v údaji sídla spoločnosti a za ich pravdivosť, aktuálnosť zodpovedá spoločnosť, konajúca cez štatutárne orgány. Z uvedených dôvodov som dospel k záveru, že správny je postup správcu pri doručovaní, ak výzvu v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZKR doručoval tretej osobe na adresu zistenú podľa sídla spoločnosti uvedenú v obchodnom registri a následne ju v zmysle procesných predpisov mohol považovať za doručenú. Zákon neurčuje akým spôsobom má správca predmetnú výzvu doručovať a ani to, čo v prípade, ak sa zásielka doručovaná cez poštový úrad vráti ako nedoručená z rôznych dôvodov.  Teda žalovaný postupoval nanajvýš opatrne a s odbornou starostlivosťou, ak pri vrátenej zásielke z dôvodu „adresát neznámy“ postupoval tak, že výzvu v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZKR, doručoval tretej osobe opakovane, v danom prípade cez Obchodný vestník s poukazom na to, že v zmysle ustanovení ZKR je takéto doručovanie písomnosti aj najviac vyhovujúce a zákonodarcom preferované, či vhodné najmä pre takéto prípady, ak adresát je neznámy. V štádiu doručovania výzvy tretej osobe cez Obchodný vestník sa o nej mohol a mal možnosť dozvedieť aj žalobca, ktorý v tom čase bol úpadcovi na strane dlžníka ustanovený za predbežného správcu a teda jeho povinnosťou bolo zisťovanie majetku dlžníka.

 

 

19. Návrh na vyhlásenie konkurzu

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/41/2022 zo 14. februára 2023

 

Právna veta:

 

Len podanie kvalifikovaného návrhu na vyhlásenie konkurzu, spĺňajúceho zákonom predpísané náležitosti tak, aby o tomto návrhu mohol konkurzný súd vecne rozhodnúť, možno považovať za konanie likvidátora (dlžníka, štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu dlžníka, zákonného zástupcu dlžníka) s odbornou starostlivosťou a za splnenie zákonnej povinnosti podľa § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov.

 

Právny názor obsahuje vodítko postupu „voči špekulatívnemu správaniu dlžníka –  návrhom na vyhlásenie konkurzu s cieľom svojvoľne sa zbavovať dlhu. Predmetná právna veta zdôrazňuje, že zmyslom a účelom právnej úpravy nie je formálne podanie akéhokoľvek návrhu, ale návrhu kvalifikovaného, spĺňajúceho zákonom predpísané náležitosti tak, aby o tomto mohol konkurzný súd vecne rozhodnúť. Dosiahnuť legitímne sledovaný cieľ, ktorým je zabezpečenie takého právneho stavu, na základe ktorého by mohli byť veritelia úpadcu v konkurznom konaní v čo najvyššej možnej miere uspokojení, možno len na základe návrhu spĺňajúceho všetky zákonom predpísané náležitosti.

 

Je teda zrejmé, že výklad, podľa ktorého podaním akéhokoľvek podania v zákonnej lehote 30 dní, označeného ako návrh na vyhlásenie konkurzu, je automaticky splnená zákonná povinnosť v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZKR, je neprípustný. 

 

 

20. Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/35/2022 zo 14. júna 2023

 

Právna veta:

 

1. Správanie dlžníka pre účely posúdenia naplnenia predpokladov pre zrušenie oddlženia podľa § 166f zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ZoKR) treba posudzovať za obdobie v rozsahu žalobných námietok dotknutého veriteľa a zisteného skutkového stavu s prihliadnutím na dopad tohto správania na platobnú neschopnosť dlžníka, či jeho zadlženie a na možnosť uspokojenia pohľadávky dotknutého veriteľa. Toto obdobie posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním návrhu na oddlženie nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou.

 

1. Pri prísnejšom prihliadaní na správanie sa dlžníka podľa § 166g ods. 3 ZoKR je nutné vziať do úvahy aj konanie dlžníka v pozícii štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ak je s touto spoločnosťou osobne, či majetkovo previazaný. Ak dlžník ako fyzická osoba prevedie na obchodnú spoločnosť svoj majetok významný pre možné uspokojenie veriteľa, pričom z odplaty za tento prevod, prípadne z podielu spoločníka tejto spoločnosti na zisku tejto spoločnosti, nemá úprimnú snahu uspokojiť veriteľa, ale naopak, následnými úkonmi uvedený majetok v postavení štatutárneho orgánu tejto obchodnej spoločnosti ďalej prevádza na tretie osoby, v ktorých taktiež vystupuje v postavení štatutárneho orgánu, možno toto správanie pričítať dlžníkovi ako správanie s nepoctivým zámerom dlžníka, hoci konal ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti a nie ako fyzická osoba.

 

Právny názor je aplikovateľný na účely právnej praxe, nakoľko obsahuje postup ako hodnotiť otázky súvisiace so zbavovaním sa majetku dlžníka a posilňuje právne postavenie veriteľa, čím zvyšuje vymožiteľnosť práva. V tomto prípade treba dosvedčiť správnosti a logike právneho záveru, že pri skúmaní nepoctivého zámeru je nutné sa zamerať na všetky individuálne okolnosti súvisiace s posudzovaným prípadom a vziať ich do úvahy o to viac, ak sa jedná o osobu dlžníka – žalovanej majúcej skúsenosti s podnikaním, ktorá súčasne pôsobila, či stále pôsobí vo funkcii štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti Ak takáto osoba, ktorá v minulosti v pozícii dlžníka – fyzickej osoby podnikateľa previedla majetok na spoločnosť, ktorej je zároveň konateľom a ako konateľ následne previedla tieto nehnuteľnosti v mene spoločnosti na ďalšiu právnickú osobu, ktorej je taktiež konateľom, možno takéto konanie pričítať žalovanej a považovať ho za jej správanie s nepoctivým zámerom

 

 

21. Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/44/2022 z 2. augusta 2023

 

Právna veta:

 

1. Skutkové podstaty nepoctivého zámeru sú v § 166g ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ZoKR) vymenované len demonštratívne, preto nie je možné vyžadovať od žalobcu podradenie v žalobe na zrušenie oddlženia uvádzaných skutkových tvrdení pod konkrétnu skutkovú podstatu uvedenú v § 166g ods. 2 ZoKR, ak tieto skutkové tvrdenia pod žiadnu konkrétnu skutkovú podstatu vymenovanú v § 166 ods. 2 ZoKR nepatria. V žalobe preto postačuje uvedenie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca vymedzuje nepoctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení.

 

1. Ak sa do oddlženia žalovaný dostal na základe rozhodnutia vydaného súdom v konaní o oddlžení začatom po 1. marci 2017 podľa ustanovení zák. č. 377/2016 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon o konkurze a reštrukturalizácii, je potrebné na zrušenie tohto oddlženia v konaní podľa § 166f ZoKR aplikovať aj ustanovenie § 166g ZoKR zavedené tiež touto novelou, a to s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenie v § 206f ZoKR, pričom posudzovanie správania sa dlžníka definovaného v § 166g ods.2 písm. e/, g/, h/ v konaní o zrušení oddlženia podľa § 166f ZoKR nie je pred podaním návrhu na oddlženie spätne do minulosti časovo ohraničené, t.j. môže sa posudzovať aj správanie dlžníka v čase pred účinnosťou tejto novely.

 

• Pri prísnejšom prihliadaní k osobe dlžníka a na súdom zistené skutkové okolnosti podľa § 166g ods. 3 ZoKR je možné podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR považovať správanie dlžníka ako správanie v snahe poškodiť veriteľa, aj napriek tomu, že v rámci neho využíva zákonom dovolené prostriedky na svoju obranu proti plneniu záväzku, ktorý neuznáva, ak z vykonaného dokazovania vyplýva, že účelom tohto správania bolo vyhýbať sa plneniu tomuto veriteľovi a toto plnenie účelovo oddialiť. Ak dlžník neuhrádza dlh veriteľa ani len čiastočne, hoci je v situácii, že by tento dlh veriteľovi, bez jeho zvýhodnenia oproti iným veriteľom, uhradiť mohol, čo i len čiastočne alebo si privodil úmyselne ekonomický a majetkový stav, v ktorom dlh tohto veriteľa uhradiť nemôže, teda na jeho strane nie sú dané objektívne a vážne dôvody na neuhradenie dlhu konkrétnemu veriteľovi, je možné jeho správanie posúdiť ako nepoctivé správanie podľa § 166g ods. 2 písm. h/ ZoKR v snahe poškodiť veriteľa.

 

Dané rozhodnutie je aplikovateľné na účely právnej praxe, nakoľko odstraňuje možnú nejednoznačnosť ustanovení ZoKR. V danom prípade NS SR logicky dospel k záveru, že  na ustanovenia ZoKR upravujúce nepoctivý zámer, ako i účelu zákona, je bezpochyby zrejmé, že súd pri posudzovaní nepoctivého zámeru musí vychádzať i z okolností, ktoré nastali ešte pred zavedením tohto inštitútu. Ide vlastne o ex post kontrolu poctivého zámeru dlžníka, ktorú môže voči dlžníkovi iniciovať v zásade každý veriteľ dotknutý oddlžením. Za daných okolností je  súd oprávnený skúmať spätne správanie sa dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie bez nejakého časového obmedzenia do minulosti.

 

Logický je taj záver NS SR, podľa ktorého je nutné rozlišovať ako ZoKR definuje poctivý zámer a nepoctivý zámer, nakoľko každý z nich je v ZoKR vymedzený aj s ohľadom na časový úsek jeho skúmania inak. Zatiaľ čo zákon určuje poctivý zámer len na základe správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu alebo na určenie splátkového kalendára, tak takmer všetky skutkové podstaty uvedené v § 166g ods. 2 ZoKR sa zameriavajú na správanie dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo na obdobie počas konkurzu, pričom dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166 f ZoKR vo vzťahu k jednotlivým príkladmo vymenovaným skutkovým podstatám nepoctivého zámeru v § 166 g ods. 2 ZoKR ťaží veriteľa – žalobcu.

 

Na druhej strane dôkazné bremeno preukázania, že dlžník poctivý zámer pri oddlžení podľa § 166g ods. 1 ZoKR mal, ťaží žalovaného dlžníka a vzťahuje sa na obdobie po podaní návrhu na oddlženie (obdobne aj rozsudok NS SR sp. zn. 1Obdo/74/2021 z 20. októbra 2022).

 

Pri posudzovaní nepoctivého zámeru je potrebné sa sústrediť predovšetkým na ekonomické správanie sa dlžníka, a to pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie, ako aj po jeho podaní. Pokiaľ sú používané zákonom dovolené prostriedky obrany proti uplatnenému nároku, nedochádza k poškodzovaniu druhej strany. Avšak aj použitie zákonom dovolených prostriedkov môže byť zneužité, čo závisí od posúdenia konkrétnych skutkových okolností prípadu ako je právo využité a či už nedochádza k jeho zneužitiu. Jedným z príkladov je zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu a je uvedené v čl. 5 CSP. V takom prípade môže súd v rozsahu ustanovenom v CSP odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.